Všetci ma už určite poznáte a už ste na mne aj sedeli. Som sedačka a som súčasťou mnohých domovov. Nemám jednotnú formu, každému sa páčim iná, ale mne to nevadí. Viem byť elegantná, moderná a chladná, ale aj pohodlná, priateľská a srdečná. Ľudia si na mňa zvykli a život bez mňa by už nebol rovnaký.
Nebola som tu však vždy. Boli časy, keď si ľudia museli poradiť bezo mňa. Všetci sedeli na tvrdej zemi, nevediac, že sa dá sedieť aj lepšie. Starí Gréci a Rimania po dlhom a náročnom dni sedeli na kameni, dreve alebo kove, ktorý si zdobili rôznymi doplnkami. Iste, bolo to pekné, ale neviem, či aj veľmi pohodlné.
Podobne to bolo aj v stredoveku. Väčšina domácností nemala miestnosti na oddych dnes známe ako „obývačky“ a mali len jednu miestnosť, kde sa všetci stretávali po dlhom dni plnom práce. Následne si sadali na drevené lavičky, ktoré nie sú ani zďaleka tak pohodlné, ako ja, sedačka. Nemali opierky a ani mäkkú výplň.
Počuť o mne nechceli ani v kostoloch. Pohodlie a príjemné pocity boli pripisované svetskému životu, čo si s vierou protirečilo. Kto chcel byť bližšie k Bohu, nesmel si dopriať slasť v živote. Takže na mňa nemohli ani pomyslieť, inak by boli hriešnici. Ak bol teda vo svätostánkoch nejaký kus nábytku, na ktorom by sa mohlo sedieť, bola o len drevená lavica.
Dalo by s povedať, že mám nejakých predkov už v Antike. Vtedajší ľudia prišli s nápadom, že dajú mäkké materiály do látok alebo zvieracích koží, čím vznikli vankúše. Tak si aspoň trošku dokázali odpočinúť od tvrdých okolností, ktoré poznačovali nie len ich život, ale aj ich sedacie partie. Konkrétnejšiu predstavu o mne začali mať ľudia až v 16. storočí.
Bolo to práve obdobie renesancie, kedy začali naplno využívať môj potenciál. Povedomie ľudí sa začalo uberať smerom viac k človeku a jeho súčasnému stavu, než upierať svoje túžby na nadpozemský život. Zrejme si povedali, že si začnú užívať, keď sú si toho vedomí a prestanú odopierať svojim telám pohodlie, ktoré si vtedy určite zaslúžili.
Nápad čalúniť nábytok je súčasťou doby, kedy bola na anglickom tróne éra kráľovien menom Elizabet. Idea, že by sa bežní ľudia mali dobre sa začala objavovať stále častejšie a častejšie. Prestávalo to byť tabuizovanou témou a začalo sa pozerať aj na vzhľad. Nie len že boli sedačky na mieru príjemné, ale aj pekné.
Veľká revolúcia v sedení nastala aj vo Francúzsku. Svoje by o tom vedeli povedať Ľudovít XIV a Ľudovít XV. Oni teda vedeli žiť, Užívali si svetský život plnými dúškami. Možno až príliš, ale som len obyčajná sedačka, nemôžem ich súdiť.
Musím im ale poďakovať. Spopulárnili pohodlné sedenie, ako sa len dalo. Každý, kto niečo znamenal, ma musel mať doma. Bola som krásna a veľká, aj keď som väčšinou poslúžila len jednému pánovi alebo dáme naraz. Bola som žiadaná viac a viac do spální významných osobností, kráľov a aj kráľovien. Navrhovali ma najlepší návrhári vtedajších čias a predbiehali sa, kto ma spraví krajšou. Kto mal peniaze, mohol si diktovať módu a štýl, ako sa mu len zachcelo.
